Historiografia vedy a náboženstva: Vznik a hodnotenie konfliktnej tézy

John William Draper (1811-1882) a Andrew Dickson White (1832-1918)  – dvaja ľudia zodpovední za vznik konfliktnej tézy

Skepticizmus a demytologizácia je ako odvoz smetí. Je to čosi, čo musí byť robené pre bezpečný a zdravý život ale je to zároveň čosi nepríjemné a nehodné oslavy. Takto videl túto činnosť dnes už zosnulý hrdina a apologéta vedy, Stephen Jay Gould[1].

Oblasť dialógu vedy s náboženstvom je zlatou baňou rôznych mýtov, ak nie priamo smetiakmi, z ktorých treba odpad neustále odvážať. Napriek desaťročiam práce výskumu historikov v oblasti vedy a náboženstva, je stále treba opakovane naprávať mylné poznatky, ktoré sa rozšírili medzi širokou verejnosťou[2]. Tieto mýty sú rôzne. Niektoré z nich napríklad tvrdia, že za úpadok starovekej vedy môže kresťanstvo, že stredoveká Cirkev potlačovala rozvoj vedeckého bádania, že Galileo bol uväznený a mučený za presadzovanie svojej kozmológie, že Katolícka cirkev zakazovala pitvy a mnohé iné[3]. Stručne povedané, ak sekulárny človek dnes niečo vie o tejto interakcii, tak je to to, že náboženstvo vždy bránilo napredovaniu a hatilo rozvoj vedy.

V tejto práci by som sa chcel sústrediť na ústrednú myšlienku spájajúcu všetky tieto mýty – čo alebo kto vôbec môže za existenciu a rozšírenosť mnohých z nich? Táto práca chce doložiť tvrdenie, že odpoveďou na to je vznik tzv. „konfliktnej tézy“ na konci devätnásteho storočia. Tá sa dá zhrnúť do tvrdenia, že ak sa počas histórie stretnú záujmy vedy a náboženstva, je to vždy veda, ktorá triumfálne zvíťazí a jej súperovi ostáva len zaveliť v ponížení na ústup. Popri skúmaní tejto hlavnej témy sa pozrieme tiež na niekoľko súvisiacich a dôležitých podotázok: Ako bola obhajovaná? Prečo jej šírenie bolo veľmi úspešné? A aké sú dôvody pre jej pravdivosť?

V prvej časti práce sa pozrieme na dvoch ľudí, ktorí nesú za ňu zodpovednosť a v druhej časti si ju ukážeme ilustrovanú v praxi na konkrétnom príklade – na údajnom učení Katolíckej cirkvi o plochosti zeme v stredoveku. V poslednej časti poskytnem kritické zhodnotenie celej tejto problematiky.

Vznik konfliktnej tézy

 Ľudia počas dlhých storočí nevnímali konflikt medzi náboženstvom a vedeckým bádaním. Pred devätnástym storočím dokonca nestavali náboženstvo a vedu do vážneho vzájomného boja[4]. Navyše, myšlienka robenia zásadného rozdielu medzi týmito dvoma oblasťami by im bola cudzia, nakoľko pre prírodných filozofov tvorili integrálny celok. Vznik „konfliktnej tézy“, čiže nazeranie sa na náboženstvo a vedu nie ako na symbiotický systém, ale ako na boj dvoch antagonistov, je relatívne veľmi nedávny produkt. Tvorenie definitívnych záverov v histórii je zvyčajné problematické, avšak v tomto prípade je tento pôvod jasný: za rozšírenie tohto pohľadu na vzťah vedy a náboženstva môžu predovšetkým dvaja ľudia – John William Draper a Andrew Dickson White.

John William Draper (1811-1882), rodený Angličan a syn metodistického pastora, sa presťahoval do Spojených Štátov v roku 1832. Tu na univerzite v Pennsylvánii vyštudoval v roku 1836 lekárstvo. Následne začal učiť chémiu a fyziológiu na univerzite v New Yorku. Popritom zanechal otcovu teistickú vieru[5]. V roku 1876 sa stal prvým predsedom Americkej chemickej spoločnosti (American Chemical Society). V šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia sa začal zaoberať písaním na historickú tematiku. Vďaka tomuto si ho všimol spisovateľ, popularizátor vedy, a zakladateľ časopisu Popular Science (1872), Edward L. Youmans (1821-1887). Youmans požiadal Drapera o prispenie do jeho práce International Scientific Series[6]. Jeho príspevok do tejto série vyšiel v pod názvom História konfliktu medzi náboženstvom a vedou (History of the Conflict between Religion and Science, 1874). Jednalo sa o enormne úspešnú prácu. Od čias vydania prešla viac než päťdesiatimi vydaniami a bola preložená do vyše desiatich jazykov[7]. Jej obsah by sa dal zhrnúť jeho úvodným vyjadrením: „História vedy je príbehom konfliktu dvoch súťažiacich síl: narastajúcej schopnosti ľudského intelektu a utláčania zo strany tradičnej viery.”[8] Napriek tomu, že práca obsahovala v názve slovo „náboženstvo“, Draper bol zaujatý hlavne voči katolicizmu. Veľkou mierou ho k tomu podnietilo vyhlásenie pápežovej neomylnosti na Prvom vatikánskom koncile (1870) a stanovisko koncilu k racionalizmu[9], podľa ktorého sú zjavené pravdy neprístupné ľudskému rozumu a bádaniu.

Andrew Dickson White (1832-1918) bol na rozdiel od Drapera študovaným historikom. Najprv pôsobil na univerzite v Michigane a neskôr sa stal prvým rektorom Cornellovej univerzity a predsedom Amerického historického zväzu (American Historical Association). White prvýkrát začal pojednávať túto tému v roku 1869 vydaním diela Vojna vedy (The Warfare of Science). Následne chodil po Spojených Štátoch dávať prednášky na túto tému. Nakoniec v roku 1896 vydal svoje dvojzväzkové veľdielo História vojny vedy s teológiou v kresťanstve (A History of the Warfare of Science with Theology in Christendom). Podobne však ako White, ani on nezavrhoval všetko náboženstvo. Útočil tu na to, čo nazval „tradičný systém biblickej interpretácie“[10]. Veda a „pravé náboženstvo“ však neboli nepriatelia[11]. Jeho práca sa v porovnaní s Whiteovou nepredávala až tak dobre. Pôsobila však oveľa sofistikovanejšie, nakoľko je preplnená poznámkami pod čiarou, ktoré hovoria o zjavnej kvalite jej vedeckého výskumu. Nič však nemôže byť ďalej od pravdy.

Mýtus o plochej doske

 To, že mnohé z argumentov v dielach týchto dvoch autorov je prinajlepšom len silno prekrútená história, si ukážeme na konkrétnom príklade. Jeden z najtrvácejších mýtov, za ktorého rozšírenie môže Draperova a Whiteova práca je mýtus o tom, že Katolícka cirkev učila plochosť Zeme[12]. Ľudí tak nechávala v intelektuálnej temnote a bol to až odvážny, proti-klerikálne založený Krištof Kolumbus, ktorý dokázal svetu opak a až vďaka nemu nakoniec Cirkev bola nútená priznať si chybu[13]. Aspoň tak znie štandardná verzia tohto príbehu. Sú však dôvody domnievať sa, že je podložený historickými faktami? Absolútne nie.

Hlavný problém je, že Kolumbus nemohol dokázať guľatosť Zeme, lebo to bol známy fakt. V starovekom Grécku to už bol Aristoteles (384-322 p.n.l.), Eratostenes (3. st. p.n.l.) či Ptolemaj (2. st. n.l.), ktorí mali svoju astronómiu a geografiu založenú na sféricite Zeme. Podobne aj rímski komentátori ako Plínius Starší (23-79 n.l.), Pomponius Mela (1. st. n.l.) alebo Makróbius (4. st. n.l.) súhlasili, že Zem je guľatá. Takisto tomu bolo u cirkevných otcov ako napríklad u Augustína (354-430), Hieronyma (z. 420) a Ambróza (z. 420). Jediný, o ktorom spomedzi nich vieme, že zavrhol toto učenie, je Lactantius (rané 4. str.). Lactantius je špecifický v tom, že kategoricky odmietol všetko pohanské učenie, nakoľko údajne bránilo ľuďom dosiahnuť spásu[14]. Mimo neho sa o guľatosti Zeme dozvedáme aj od Bédu Ctihodného (ca. 673-735), salzburgského biskupa Virgilia (ca. 720-784) a Hildegardy z Bingenu (1098-1179)[15].

Z neskorších stredovekých učencov nachádzame učenie o sféricite Zeme u mnohých iných významných osobností. Tomáš Akvinský (1214-1274) nasledoval Aristotelov dôkaz sféricity Zeme založený na zmene hviezdnych konštelácii pri pohybe po zemskom povrchu[16]. Roger Bacon (ca. 1214-1294) vo svojom Opus Maius (ca. 1270) tvrdí, že Zem je guľatá, že južná pologuľa je obývaná a že prechod slnka po myslenej čiare ekliptiky ovplyvňuje klímu rôznych svetových častí. Albertus Magnus (z. 1280) súhlasil s Baconovými nálezmi a učenec Michael Scot (z. 1234) „prirovnal Zem obkolesenú vodou k žĺtku vajíčka a sféry vesmíru k vrstvám cibule.“ [17]

Možno najvplyvnejšími boli Jean de Sacrobosco (ca. 1195- ca. 1256), ktorého De Sphera (ca. 1230) poskytla dôkaz o guľatosti Zeme a Pierre d’Ailly (1350-1410), cambraiský arcibiskup, ktorého Imago Mundi (1410) rozoberalo zemskú sféricitu. Obidve tieto knihy sa stali veľmi populárnymi – Sacroboscova kniha bola počas stredoveku používaná ako učebnica a d’Aillyho kniha bola čítaná zámorskými objaviteľmi, vrátane Kolumba[18].

O tom, že tieto poznatky nepanovali len medzi intelektuálnou elitou nás presviedčajú aj nevedeckí spisovatelia. Cesty (The Travels of Sir John Mandeville, ca. 1370) Johna Mandevilla takisto predpokladajú guľatú Zem[19]. Podobne Dante (1265-1321) vo svojej Božskej komédii viackrát opísal svet ako guľu a spomína, že južnú poľoguľu pokrýva veľké more[20]. Geoffrey Chaucer (ca. 1340-1400) v Canterburských poviedkach taktiež spomína jej guľatosť[21].

Jeden zo stredovekých autorov, na ktorého sa zvykne poukazovať ako na niekoho, kto považoval Zem za plochú dosku, je encyklopedista a prírodný filozof, Izidor Sevillský (570-636). Historici sa však líšia v interpretácii jeho zobrazenia Zeme[22]. Tvrdil tu, že každý vníma slnečnú veľkosť a teplo rovnakým spôsobom, čo môže znamenať, že všetci ľudia na Zemi uvidia slnko vychádzať rovnako, čo by implikovalo plochú dosku. Tento výrok však môže znamenať aj to, že slnko počas svojho zdanlivého pohybu nad Zemou nemenilo svoj tvar. Navyše, väčšina jeho fyziky, astronómie a interpretácia zatmení mesiaca si vyžadujú chápanie sférickej Zeme. V jeho diele nenájdeme zrejme úplnú konzistenciu, ale zdá sa, že jeho kozmológia je konzistentná len s guľatou Zemou[23].

Jediným človekom, ktorý explicitne poprel sféricitu Zeme je nejasná postava byzantského mnícha zo šiesteho storočia. Je ním Kozmas Indikopleustes. Kozmas svoj názor zakladal na biblickej interpretácii, ktorú upravil tak, aby mu dala jeho želaný výsledok. Tú opisuje vo svojom diele Kresťanská topografia (Topografia Christiana). Podľa neho „tí, čo sú mimo múdrosti tohto sveta … prisudzujú nebesiam sférický tvar a kruhové obežné dráhy.“[24] Zem si predstavoval ako plochú vyvýšeninu v spodnej časti vesmíru. Dnes máme zachované len dve kópie z jeho diela a je ťažké odhadovať, ako vplyvná mohla jeho práca byť. Každopádne, vieme však len o jednom človeku, ktorý si prečítal jeho dielo. Bol ním Fótius Konštantinopolský (z. 891), ktorý bol považovaný za najsčítanejšieho človeka svojej doby. Pre nedostatok dôkazov však nemôžeme vytvoriť mýtus, že Katolícka cirkev potláčala poznatky o plochosti Zeme. Kozmasova práca skôr poukazuje na to, že akademická klíma v ranom stredoveku umožňovala diskusiu na rôzne témy, vrátane tejto. S výnimkou Lactancia a Kozmasa nevieme o žiadnom inom – a už vôbec nie dôležitom – učencovi, ktorý by hlásal plochosť Zeme. Katolícka cirkev pritom k tomuto nikdy nevydala oficiálne stanovisko[25].

Vráťme sa teraz ku Kolumbovi. S vedomým vyššie spomenutého dôvodenia môže byť podivuhodné, aké argumenty mohli Draper a White použiť, aby presvedčili čitateľské publikum o svojej verzii príbehu tohto, pôvodom talianskeho, moreplavca. Čo je prekvapivé, je zdroj, z ktorého White čerpal. Je ním známy americký autor fiktívnych prác, Washington Irving. Autor cituje z jednej z jeho kníh s úplne vymysleným príbehom, Život a cesty Krištofa Kolumba (The Life and Voyages of Christopher Columbus)[26]. White ho pritom považuje v plnej serióznosti za historický zdroj, na ktorom stavia svoj argument.

Tvrdenie, že Kolumbus chcel dokázať guľatosť Zeme, môžeme na základe doterajších doložení v tejto práci považovať za historický nezmysel. Neexistujú pre to žiadne dobré dôvody a táto téza je historicky neudržateľná. Prečo sa však mnohým z týchto mýtov podarilo udržať status historickosti? A ako hodnotia súčasní historici vedy celú konfliktnú tézu?

Hodnotenie konfliktnej tézy

Uvedený príklad bol len jedným z mnohých, kde sa White a Draper mýlili. Podobne by sa dali analyzovať ich iné odvážne tvrdenia ako aj „zdravší“ vzťah vedy a kresťanstva, čomu sa venovali mnohé publikácie[27]. Pred takmer 25 rokmi David Lindberg, jeden z najuznávanejších historikov vedy dvadsiateho storočia, napísal: „Napriek vznikajúcemu konsenzu medzi odborníkmi o tom, že veda a kresťanstvo neviedli proti sebe vojnu, pojem tohto konfliktu sa odmietol vytratiť.“[28] Platí to i dodnes a historici vedy musia proti takémuto náhľadu argumentovať i v rámci vedeckej komunity[29]. K jeho pretrvávaniu dnes pomáhajú rôzne publikácie od skupiny tzv. „Nových ateistov,“ spomedzi ktorých najväčší úspech v nedávnej dobe dosiahol medzinárodný bestseller Boží blud (The God Delusion) Richarda Dawkinsa[30]. Čo môže byť dôvodom na znepokojenie, je, že spomínaný mýtus o plochej Zemi (resp. geocentrizme) je rozšírený i v slovenských publikáciách – či už v populárno-vedeckých[31] alebo v školských učebniciach[32].

Historici vedy dnes považujú túto Draper-White tézu – ako je aj nazývaná – za „historicky zbankrotovanú“[33]. Namiesto nej hovoria nie o konfliktnej ale o „komplexnej téze“, ktorá opisuje vzťah vedy a náboženstva ako vzťah plný rôznorodosti podobný iným oblastiam ľudského života – „konflikt, kompromis, pochopenie, nepochopenie, prispôsobenie, dialóg, odlúčenie, smerovanie za spoločným cieľom ako aj samostatnými cestami.“[34]

Záver

Táto práca mala za úlohu pozrieť sa na „konfliktnú tézu“, jej vznik a historickú dôveryhodnosť. Verím, že pomohla vyvrátiť dojem toho, že kresťanstvo a veda sú ničím iným, len odvekými rivalmi. Ako napísal historik vedy Ronald Numbers: „Najväčší mýtus v histórii vedy a náboženstva tvrdí, že oba tieto tábory boli v neustálom konflikte.“[35] Chcel by som taktiež vyzvať čitateľov k väčšiemu kritickému prístupu pri sledovaní diskusii o veciach na túto tematiku, nakoľko je to oblasť, kde sú znalosť histórie s takýmto pohľadom absolútne nevyhnutné.

Článok nemôže byť šírený (inak ako odkazom na neho) a reprodukovaný bez súhlasu autora

---

[1] Shermer, Michael, Why People Believe Weird Things: Pseudoscience, Superstition, and Other Confusions of Our TIme, New York, Henry Holt and Company, 2002, ix.

[2] Numbers, Ronald L., „Myths and Truths in Science and Religion: A Historical Perspective“, prepis prednášky z 11.5.2006 uskutočnenej v Howard Building, Downing College, Cambridge, http://www.st-edmunds.cam.ac.uk/faraday/CIS/Numbers/Numbers_Lecture.pdf (9.11.2010).

[3] Tieto a iné mýty sú zosumarizované v Numbers, Ronald L. (ed.), Galileo Goes to Jail: And Other Myths About Science and Religion, Cambridge, Massachusetts, Harvard University Press, 2009.

[4] Numbers, Ronald L., „Introduction“, In: Numbers, Ronald L. (ed.), Galileo Goes to Jail and Other Myths about Science and Religion, Cambridge, Massachusetts, Harvard University Press, 2009, 3.

[5] Numbers, Ronald L; Lindberg, David C., „Introduction“, In: Numbers, Ronald, L; Lindberg, David C. (eds.), God and Nature: Historical Essays on the Encounter between Christianity and Science, Berkeley, California, University of California Press, 1986, 1.

[6] Jej vydanie v roku 1889 nakoniec zahŕňalo 57 zväzkov.

[7] Numbers, Ronald L; Lindberg, David C., „Introduction“, In: Numbers, Ronald L; Lindberg, David C. (ed.), Op. Cit., 2.

[8] Draper, William John, History of the Conflict between Religion and Science, New York, D. Appleton and Company, 1897, http://etext.virginia.edu/etcbin/toccer-new2?id=DraHist.sgm&images=images/modeng&data=/texts/english/modeng/parsed&tag=public&part=front (9.11.2010).

[9] Dogmatická konštitúcia Dei Filius z 24.4.1870, http://www.ccel.org/ccel/schaff/creeds2.v.ii.i.html (9.11.2010).

[10] White, Andrew Dickson, A History of the Warfare of Science with Theology in Christendom, kapitola 20, b.m., b.d.. http://www.infidels.org/library/historical/andrew_white/Chapter20.html (9.11.2010).

[11] Wilson, David B., „The Historiography of Science and Religion“, In: Ferngren, Gary B. (ed.), Science and Religion: A Historical Introduction, Baltimore, Maryland, The Johns Hopkins University Press, 2002, 16.

[12] Viď. Draper, John William, Op. Cit., kapitola 6; White, Andrew Dickson, Op. Cit., kapitola 2.

[13] O tom, že Kolumbus bol silno založený katolík viď. Williamson, Arthur H., Apocalypse Then: Prophecy and the Making of the Modern World, Westport, Connecticut, Praeger, 2008, 72-73.

[14] Cormack, Lesley B., „Myth 3: That Medieval Christians Taught That the Earth Was Flat“, In: Numbers, Ronald L. (ed.), Op. Cit., 30.

[15] Stark, Rodney, For the Glory of God: How Monotheism Led to Reformations, Science, Witch-Hunts, and the End of Slavery, Princeton, New Jersey, Princeton University Press, 2004, 122.

[16] Akvinský, Tomáš, Summa Theologiae, 1,47,3. Tomáš Akvinský hovorí o sféricite Zeme aj hneď v úvode svojho diela Summa Theologiae, kde vraví: „Vedy sa líšia rôznymi metódami, ktoré využívajú. Aj astronóm aj fyzik tak môžu prísť k rovnakému záveru – napríklad, že Zem je guľatá: astronóm to dokáže matematikou (t.j., abstrakciou z hmoty) a fyzik z hmoty samotnej.“ Viď. Summa Theologiae, 1,1,1. Pre učenie Aristotela o zemskej sféricite viď. Lindberg, David C., The Beginnings of Western Science: The European Scientific Tradition in Philosophical, Religious, and Institutional Context, 600 B.C. to A.D. 1450, Chicago, The University of Chicago Press, 1992, 58.

[17] Cormack, Lesley B., „Myth 3: That Medieval Christians Taught That the Earth Was Flat“, In: Numbers, Ronald L. (ed.), Op. Cit., 31.

[18] Ibid., 31.

[19] Viď. Mandeville, John, Mandeville’s Travels, 2 zv., London, Hakluyt Society, 1953, zv. 1., 129.

[20] Allighieri, Dante, Raj, spev 9 a 84; Peklo, spev 26.

[21] V príbehu „The Franklin’s Tale”. Viď Chaucer, Geoffrey, The Canterbury Tales, b.m., b.d., http://www.courses.fas.harvard.edu/~chaucer/teachslf/frkt-par.htm#TALE (10.11.2010).

[22] Izidor Sevillský, De Natura Rerum 10, Etymologiae III 47. Pre odkazy na tieto zdroje viď. poznámku 7 v referenciách ku Cormack, Lesley B., „Myth 3: That Medieval Christians Taught That the Earth Was Flat“, In: Numbers, Ronald L. (ed.), Op. Cit., 240.

[23] Cormack, Lesley B., „Myth 3: That Medieval Christians Taught That the Earth Was Flat“, In: Numbers, Ronald L. (ed.), Op. Cit., 32.

[24] Kozmas Indikopleustes, Kresťanská topografia (Topografia Christiana), kniha 1, b.m, b.d., http://www.ccel.org/ccel/pearse/morefathers/files/cosmas_01_book1.htm (9.11.2010).

[25] Cormack, Lesley B., „Myth 3: That Medieval Christians Taught That the Earth Was Flat“, In: Numbers, Ronald L. (ed.), Op. Cit., 32-33.

[26] Irving, Washington, The Life and Voyages of Christopher Columbus, kapitola 3, b.m., b.d., http://www.gutenberg.org/cache/epub/8519/pg8519.html (9.11.2010).

[27] Najlepšou štúdiou ostáva Moore, James R., The Post-Darwinian Controversies: A Study of the Protestant Struggle to Come to Terms with Darwin in Great Britain and America, 1870-1900, Cambridge, Cambridge University Press, 1979. Viď. taktiež Lindberg, David C; Numbers, Ronald L. (eds.), When Science and Christianity Meet, Chicago, University of Chicago Press, 2003; Numbers, Ronald, L; Lindberg, David C. (eds.), Op. Cit.; Brooke, John Hedley, Science and Religion: Some Historical Perspectives, Cambridge, United Kingdom, Cambridge University Press, 1991. Pre mýtus o plochej Zemi viď. Russell, Jeffrey Burton, Inventing the Flat Earth: Columbus and Modern Historians, New York, Praeger, 1991; Garwood, Christine, Flat Earth: The History of an Infamous Idea, New York, Thomas Dunne Books, 2008.

[28] Numbers, Ronald L; Lindberg, David C., „Introduction“, In: Numbers, Ronald, L; Lindberg, David C. (eds.), Op. Cit., 6.

[29] Viď. Wilson, David B., „The Historiography of Science and Religion“, In: Ferngren, Gary B. (ed.), Op. Cit., 21-23.

[30] Dawkins Richard, The God Delusion, London, Black Swan, 2006. Kniha vyšla aj v českom preklade ako Dawkins, Richard, Boží blud, Praha, Academia, 2009. O hnutí „Nových ateistov“ viď. Stenger, Victor J., The New Atheism: Taking a Stand for Science and Reason, Amherst, New York, Prometheus Books, 2009. Taktiež tomu dopomohol 13-dielny dokumentárny seriál Cosmos (1980) od astronóma Carla Sagana.

[31] „Heliocentrická teória a boj cirkvi proti nej je ďalším príkladom brzdiaceho vplyvu organizovaného kresťanstva na pokrok. … Avšak neomylné Božie slovo tvrdilo, že Zem je stredom celého vesmíru a Slnko sa otáča okolo Zeme. … Táto predstava sa vplyvom Cirkvi udržala asi 2000 rokov, kým v 16. storočí n.l. nevystúpil Mikuláš Kopernik so svojou teóriou, že Zem obieha okolo Slnka – heliocentrická teória.“ Rehák, Alexander, Medicína & náboženstvo: Vylieči vás modlitba?, Bratislava, Eko-konzult, 2006, 8-9. Celá kniha je bez poznámok pod čiarou a autor v úvode (s. 15) priznáva, že čerpá predovšetkým z diela Andrew Dickson Whitea, História vojny vedy s teológiou v kresťanstve (A History of the Warfare of Science with Theology in Christendom).

[32] „V 15. storočí ožil helenistický názor o guľatosti Zeme, ktorý umožnoval hľadať Indiu a Čínu aj inou, nielen maloázijskou pozemnou cestou.“ Damankoš, Marián, Svetové dejiny II: Novovek 1492-1914, Bratislava, Eurolitera, 2005, 10. Dôraz je z pôvodného diela. Podľa Lindberga však „[s]féricita Zeme, … obhajovaná Aristotelom, nikdy nebola zabudnutá alebo vážne spochybnená. Rozšírený mýtus, že stredovekí ľudia verili v plochú Zem, je nedávneho pôvodu.” Lindberg, David C., Op. Cit., 58. Iná slovenská publikácia je ešte explicitnejšia: „Vychádzajúc z najnovších poznatkov o guľatosti Zeme (ako protikladu k presvedčeniu cirkvi), Kolumbus sa chcel dostať do Indie západnou cestou (aby nenapodobnili Portugalcov).” Pravdová, Zuzana, Nová maturita: Dejepis, Bratislava, Príroda, 2005, 42. Iná učebnica spomína, že nové zámorské objavy priniesli „teoretické predpoklady o guľatosti Zeme“, Sochrová, Marie; Virdzeková, Alica, Dejepis I, Bratislava, Fragment, 2008, 115. Porovnaj učebnicu schválenú Ministerstvom školstva Slovenskej republiky, ktorá správne udáva, že Kolumbov „projekt vychádzal z toho, že keďže Zem je guľatá, možno ju oboplávať.“ Jaksicsová, Vlasta (ed.), Dejepis 2: Európa v období stredoveku, Bratislava, Orbis Pictus Istropolitana, 2000, 48.

[33]  Numbers, Ronald L., „Science and Religion“, Osiris, 64, 80.

[34] Ferngren, Gary B., „Introduction“, In: Ferngren, Gary B. (ed.), Op. Cit., ix-xiv; Lindberg, David C., „Medieval Science and Religion”, In: Ibid., 70-71.

[35] Numbers, Ronald L., „Introduction“, In: Numbers, Ronald L. (ed.), Op. Cit., 1.

BIBLIOGRAFIA

Akvinský, Tomáš, Summa Theologiae, b. m., 1920, http://www.newadvent.org/summa/ (9.11.2010).

Brooke, John Hedley, Science and Religion: Some Historical Perspectives, Cambridge, United Kingdom, Cambridge University Press, 1991.

Chaucer, Geoffrey, The Canterbury Tales, b.m., b.d., http://courses.fas.harvard.edu/~chaucer/CTlist.html (10.11.2010).

Cormack, Lesley B., „Myth 3: That Medieval Christians Taught That the Earth Was Flat“, In: Numbers, Ronald L. (ed.), Galileo Goes to Jail and Other Myths about Science and Religion, Cambridge, Massachusetts, Harvard University Press, 2009, 28-34.

Damankoš, Marián, Svetové dejiny II: Novovek 1492-1914, Bratislava, Eurolitera, 2005.

Dante, Alighieri, The Divine Comedy: Inferno, New York, Penguin Classics, 2002.

Dante, Alighieri, The Divine Comedy: Paradise, New York, Penguin Classics, 1986.

Dawkins, Richard, Boží blud, Praha, Academia, 2009.

Dawkins Richard, The God Delusion, London, Black Swan, 2006.

Draper, William John, History of the Conflict between Religion and Science, New York, D. Appleton and Company, 1897, http://etext.virginia.edu/etcbin/toccer-new2?id=DraHist.sgm&images=images/modeng&data=/texts/english/modeng/parsed&tag=public&part=front (9.11.2010).

Ferngren, Gary B. (ed.), Science & Religion: A Historical Introduction, Baltimore, Maryland, The John Hopkins University Press, 2002.

Garwood, Christine, Flat Earth: The History of an Infamous Idea, New York, Thomas Dunne Books, 2008.

Irving, Washington, The Life and Voyages of Christopher Columbus, b.m., b.d., http://www.gutenberg.org/cache/epub/8519/pg8519.html (9.11.2010).

Jaksicsová, Vlasta (ed.), Dejepis 2: Európa v období stredoveku, Bratislava, Orbis Pictus Istropolitana, 2000.

Kozmas Indikopleustes, Topografia Christiana, b.m, b.d., http://www.ccel.org/ccel/pearse/morefathers/files/cosmas_01_book1.htm (9.11.2010).

Lindberg, David C., The Beginnings of Western Science: The European Scientific Tradition in Philosophical, Religious, and Institutional Context, Prehistory to A.D. 1450, Chicago, University of Chicago Press, 1992.

Lindberg, David C; Numbers, Ronald L. (eds.), When Science and Christianity Meet, Chicago, University Of Chicago Press, 2003.

Mandeville, John, Mandeville’s Travels, 2 zv., London, Hakluyt Society, 1953.

Moore, James R., The Post-Darwinian Controversies: A Study of the Protestant Struggle to Come to Terms with Darwin in Great Britain and America, 1870-1900, Cambridge, Cambridge University Press, 1979.

Numbers, Ronald L., „Introduction“, In: Numbers, Ronald L. (ed.), Galileo Goes to Jail and Other Myths about Science and Religion, Cambridge, Massachusetts, Harvard University Press, 2009, 1-7.

Numbers, Ronald L., „Myths and Truths in Science and Religion: A Historical Perspective“, prepis prednášky z 11.5.2006, Howard Building, Downing College, Cambridge, http://www.st-edmunds.cam.ac.uk/faraday/CIS/Numbers/Numbers_Lecture.pdf (9.11.2010).

Numbers, Ronald L., „Science and Religion“, Osiris, 2d ser. (1985), 58-80.

Numbers, Ronald L; Lindberg, David C., „Introduction“, In: Numbers, Ronald, L; Lindberg, David C. (eds.), God and Nature: Historical Essays on the Encounter between Christianity and Science, Berkeley, California, University of California Press, 1986, 1-18.

Pravdová, Zuzana, Nová maturita: Dejepis, Bratislava, Príroda, 2005.

Prvý vatikánsky koncil, Dei Filius, b.m., 1870, http://www.ccel.org/ccel/schaff/creeds2.v.ii.i.html (9.11.2010).

Rehák, Alexander, Medicína & náboženstvo: Vylieči vás modlitba?, Bratislava, Eko-konzult, 2006.

Russell, Jeffrey Burton, Inventing the Flat Earth: Columbus and Modern Historians, New York, Praeger, 1991.

Shermer, Michael, Why People Believe Weird Things: Pseudoscience, Superstition, and Other Confusions of Our TIme, New York, Henry Holt and Company, 2002.

Sochrová, Marie; Virdzeková, Alica, Dejepis I, Bratislava, Fragment, 2008.

Stark, Rodney, For the Glory of God: How Monotheism Led to Reformations, Science, Witch-Hunts, and the End of Slavery, Princeton, New Jersey, Princeton University Press, 2003.

Stenger, Victor J., The New Atheism: Taking a Stand for Science and Reason, Amherst, New York, Prometheus Books, 2009.

Williamson, Arthur H., Apocalypse Then: Prophecy and the Making of the Modern World, Westport, Connecticut, Praeger, 2008.

White, Andrew Dickson, A History of the Warfare of Science with Theology in Christendom, b.m., 1895, http://www.infidels.org/library/historical/andrew_white/Andrew_White.html (9.11.2010).

Wilson, David B., „The Historiography of Science and Religion“, In: Ferngren, Gary B. (ed.), Science and Religion: A Historical Introduction, Baltimore, Maryland, The Johns Hopkins University Press, 2002, 13-29.